História

Do roku 1928 sa datuje aj prvý oficiálny priateľský zápas, ktorý sa mal odohrať v Rišňovciach na pozvanie tamojšieho mužstva, avšak Lehoťania sa stretnutia nezúčastnili, nakoľko sa súpera zľakli. Až do roku 1933 nemôžeme hovoriť o inštitucionálnom futbale v obci, nakoľko sa hrávalo nepravidelne. Súťažne sa začalo hrať až v roku 1948,dovtedy to boli iba priateľské zápasy, ktoré sa konali na pozvanie. O najväčší rozmach futbalu v jeho začiatkoch sa nepochybne zaslúžil Ing. Bernáth, ktorý vytvoril prvé oficiálne mužstvo v klube takým spôsobom, že organizoval pouličnú ligu a z týchto mužstiev vybral najlepších hráčov, ktorí boli základom prvého mužstva. Hráči vtedajšej pouličnej ligy patrili k nasledovným 7 tímom: Chlpatá (Horňanská), Dolňanská, Solárova, Cintorínska, Hrdzáňová, Párovská a Kaplonská.. Kaplonská hrávala v Hajmanovom humne a pod vinohradmi, Párovská v pieskovej jame na podolkoch, Dolňanská hrávala pri kostole, Solárová na Solárovom dvore, Hrdzáňová v Kečkéšovom humne, Cintorínska hrávala na lúčkach a Chlpatá hrávala vo Vargišovom humne. Taktiež sa p. Bernáth zaslúžil aj o systém hry, keď zo začiatku (rok 1959) to bol systém dvaja obranci-traja záložníci a až piati útočníci (2-3-5),postupne sa v priebehu troch či štyroch rokov menil systém na 2-2-4 , 4-2-4 , 4-3-3 až po dnešnú podobu 4-4-2. Mužstvo z roku 1933 vyzeralo nasledovne: brankár Štefanovič, pravý obranca Bernáth Hanis),ľavý obranca Billa, záložníci Šandor Bernáth (Vargiš), Ján Chlebec (Janík), Ľudovít Kriváček, útok – Jozef Kriváček, Jozef Hrnko, Vavrinec Lauko, Rudo Floriš, Ján Šúnik, náhradníkmi boli ešte Jano Domček, Jano Zabák, Ľudevít Zabák. Svoj prvý oficiálny zápas odohrali na Chrenovej s prehrou 1:7. Raritou bolo, že ešte nemali dresy a preto hrali len v košeliach a obuv tiež nebola dvakrát športová, každý bol obutý v tom v čom prišiel. Na zápasy, ktoré sa mali hrať na ihrisku súpera sa chodievalo rôzne, neexistovalo objednávanie si autobusu ako v dnešnej dobe a tak museli hráči cestovať na vozoch ťahaných koňmi, bicyklami, na traktorovej vlečke ... .


História futbalu,športu a života v Lehote

Spracoval Benedikt Šedovič

Základy futbalu v našej obci sa datujú od roku 1928. Hralo sa rekreačne, bez bránok. V roku 1933 sa začala výstavba cesty Nitra - Sereď. Túto cestu budovala česká firma SILSTA, ktorá tu mala aj svojich odborníkov. Medzi nimi boli aj výborní futbalisti známi pod menami Rudla, Bohuš, Aladár a Sokol, ktorí upresnili futbalové prvky a vzbudili v našej mládeži o tento šport veľký záujem. Prvý organizovaný priateľský zápas sme hrali v roku 1933 v Lužiankach, kde sme vyhrali 7:1. Od tohto roku sa hrávali priateľské a pohárové zápasy. Hrávalo sa vo vojenských bagančiach. Medzi prvými futbalistami našej obci boli Ondrej Štefanovič, Jozef Kriváček, Ľudovít Kriváček, Ľudovít Bernáth, Šandor Bernáth, Ján Chlebec, Lorinc Burda, Vojtech Billa, Vavrinec Lauko, Rudo Flóriš, Ján Šúnik, Ján Domček, Ján Zabák, Ľudovít Zabák, Jozef Hrnko a daľší. Zo začiatku sa chodilo hrávať do iných obcí pešo, neskôr na konských povozoch. Prvé futbalové ihrisko bolo na rybníku ( na mieste terajšieho kultúrneho domu), klubovňa bola v hostinci u Filipa Chlebca, ktorý bol známy ako veľmi horlivý fanúšik. Ako dobrý fanúšik a hostinský dal neraz ako oldomáš sud piva. Raz sa stalo, že dal našim hráčom sud piva už cez polčas, keď po dobrom výkone vyhrávali nad silným súperom z Alekšiniec 3:0. Hráči si dali cez polčas aj po dve pivá a napokon prehrali 3:4. Také niečo sa viac neopakovalo. Veľmi dramatické bývali derby zápasy s futbalistami z Veľkého Zálužia ( Ujlakom). Jeden z takýchto zápasov zohrala naša predvojnová futbalová generácia, keď zvíťazila 12:0. Tento zápas sa dostal aj do našej futbalovej kroniky tým, že hostia mali sľúbené od vtedajšieho mlynára Bajzíka za víťazstvo jalovicu na guláš a sud piva. Nakoniec sa ušiel každému hráčovi jeden gól, a ten dvanásty vraj pre Bajzíka. Z takýchto zápasov sa tešila celá dedina. Dievky a mládenci prechádzajúc sa dedinou spievali pesničky, v podvečer bola veselica a tancovačka pri harmonike.

Futbalové styky neboli celkom prerušené ani počas druhej svetovej vojny. Pamätníci spomínajú mená nemeckých vojakov Herman a Paulis, ktorý hrávali za naše mužstvo a tak nedeľné zápasy na našom ihrisku lemovali ozbrojení vojaci slúžiaci vojnu na „ barakoch", ako to prezývali naši občania.

Žilo sa chudobne alebo veľmi skromne. Pestovalo sa konope a ľan, z ktorého sa vyrábal olej a ten naši ľudia predávali po okolitých obciach. Tam vznikla prezývka lehoťanov „olejári." Takmer v každom dome sa choval nejaký dobytok, kozička alebo hydina, ktoré boli živobytím a sebestačnosťou pre celú rodinu. Popri pasení akýchto zvierat sa hrávali aj futbalové zápasy. Bývali to tvrdé a neľútostné súboje, neraz končiace roztržkami alebo aj bitkami. Najviac sa iskrilo v pouličných súbojoch. V obci sme mali sedem silných pouličných mužstiev, ktoré mali svoje ihrisko alebo pľac, ako sa vtedy hovorilo. Takýto pľac mali Horňanská, Dolňanská, Solárová, Cintorínska, Hrdzáňová, Párovská a Kaplonská. Silné boli predvojnové a najmä vojnové ročníky narodenia. Táto generácia vyrastala vo viacpočetných rodinách, kde nebola zvláštnosť šesť, osem alebo aj desať detí, čo vytváralo veľké súperenie a konkurenciu. Naši obyvatelia prežívali najtragickejšie chvíle počas oslobodzovania a ústupu nemcov. Ľudia mali vykopané bunkre za dedinou, kde sa ukryli na noc alebo pri vyhlásení poplachu. Najhroznejšie boli letecké nálety a bombardovanie, pri ktorých padlo niekoľko našich občanov. Obec bola oslobodená 4. apríla 1945, kedy sa rusom po veľkých stratách podarilo zostreliť nemeckého ostreľovača z kostolnej veži. Po skončení vojny sa ďalej hrávali priateľské, pohárové alebo hodové zápasy. Spomínajú sa mená futbalistov ako Tomáš Domček, Štefan Dubeň, Jozef Bako a ďalší. Koncom 40. rokov prišlo k zmene spoločenského zriadenia, čo malo pozitívny vplyv na rozvoj masového športu. Majstrovská futbalová súťaž sa začala hrať v roku 1953 a organizoval ho okresný telovýchovný výbor SOKOL v Nitre. Náš futbalový klub začínal pod názvom TATRAN Lehota. Pravidelnosť a systematičnosť vniesol do nášho futbalu tréner Ing. Štefan Bernáth, ale treba spomenúť aj výborných telocvikárov, učiteľov Mačugu, neskôr Valkoviča, ktorí sa nemalou mierou zaslúžili o rast futbalových talentov. Veľa chlapcov, tzv. samorastov, hrajúcim futbal na lúkach, práve v škole venovali pozornosť taktike a disciplíne, čo sa prejavil v ďalších rokoch.

Nedá sa nespomenúťani obrovská aktivita mládeže v kultúrnej oblasti. Hrávali sa divadelne, estrádne alebo hudobné predstavenia v starom kultúrnom dome pred vždy vypredaným hľadiskom. Vráťme sa ale do začiatku majstrovskej futbalovej súťaže, ktorá sa tešila obrovskej sledovanosti našich fanúšikov. Tu sú mená chlapcov, ktorí nás reprezentovali v začiatkoch majstrovských súťaží: brankári - Emil Solár, Jožko Dŕžik; urastení stopéri - Štefan Zaujec, Maximilián Zaujec a ďalší v poli ako Štefan Zabák, Milan Petrík, Michal a Emil Hrnkovci, Jozef Zaujec (Ujo), Jozef Zaujec( Elektrikár), Jozef Zabák, Jozef Holčík, František Zabák. K tomuto kádru patria aj mená už spomínané z povojnovej histórie, ktorí patrili k skúsenejším hráčom. Postupne sa pridávali ďalší mladí futbalisti: Tomáš Dubeň, Milan Chmelár, Fero Kečkeš, Stano Mesároš, Peter Bako, Jaro Ďurka, Štefan Vlček, Dežo Mesároš, Jano Burda a iný. Naše dresy obliekali v začiatkoch majstrovských súťaží aj chlapci z Kyneku: bratia Milan a Štefan Sapárovci, Ivan Ševčík, neskôr Karol Blažovič, bratia Skovajovci a ďalší z okolia ako: Baracký, Štefan Hudec, Štefan Vartík.

Domáce nedeľné majstrovské futbalové zápasy mali fantastickú atmosféru, ktorú vytváralo zväčša okolo 400 horlivých fanúšikov. Naše obecenstvo vedelo oceniť potleskom každú peknú akciu či prihrávku, alebo aj strelu na bránu súpera. Piskot sa ozýval pri tvrdých zákrokoch súpera na našich hráčov. Potôčik, ktorý tiekol povedľa ihriska, bol niekedy príčinou humorných alebo kurióznych situácií. Kožená lopta sa v ňom viackrát okúpala a zostala tzv. vajcovitá. Takáto lopta mala nevyspytateľný odraz a hráči často „ zaluftovali." Obdivuhodný gól dosiahol Maxo Zaujec z odkopu od brány - z tzv. bekóvskej priamo prekonal brankára súpera.

O dobrú náladu a spev nebola po futbalovom zápase nikdy núdza. Popíjal sa lehotský „otelák" prinesený v kýbli alebo hrotku, ktorého bolo v našich gazdovských pivniciach na hektolitre. Dedina bola obklopená vinohradmi so všetkých svetových strán. Od severu Cemíky, od západu Kapáše alebo Klčoviny, od juhu Mesače a Stará hora, od východu Buťariť. Pracovitosť našich ľudí bola samozrejmosťou. Či to bolo na poliach alebo iných prácach. Vzájomne si pomáhali pri všetkých zberových prácach - kosenie, mlátenie obilnín, lámanie kukurice a večerné šúpačky, ktoré boli veľmi obľúbené aj kvôli koštovaniu burčáku a spev sa dedinou ozýval dlho do noci. Harmonické vzťahy, pospolitosť našich ľudí sa prejavovala aj pri výstavbe domčekov, ktoré nám rástli ako huby po daždi. Koncom 50. rokov mala obec takmer 500 domov a okolo 2500 obyvateľov. Pre mládež sa začali vytvárať zdravé podmienky pre športovanie a súperenie v dorasteneckej futbalovej súťaži v roku 1957. Túto súťaž začínali hrať chlapci z tzv. vojnových ročníkov narodenia a tešila sa veľkej sledovanosti a popularite u našich fanúšikov. Spomenieme aspoň niektoré mená chlapcov, ktorí začínali v vtedajších dorasteneckých súťažiach: Albín Bako, Palo Rigo, Vojto Zaujec, Tomáš Kečkéš, Števo Mesároš, Janko Rusovský, Palo Borot, Štefan Burda, Dano Lukáč, Cyril Zaujec, Jožko a Peter Andrášikovci, Milan Zaujec, Štefan Mikula, Jožko Lauko, Emil Petrík, Laco a Jozef Rác, Jozef Chlebec, Vojtech Chlebec, Janko Mesároš a veľa ďalších mien. Zohratosť tohto kolektívu a dobrá partia priniesla úspech v ďalších futbalových rokoch medzi dospelými. Pravidelné tréningy a systémová práca priniesli čoskoro ovocie v podobe postupu. V roku 1963 sme postúpili do najvyššej okresnej súťaže - Majstrovstvá okresu. Postup medzi okresnú elitu nebol ľahký, o čom svedčí aj zápas v Alekšinciach. Vyhrali sme tam 4:3, ale po zápase sa tam strhla doslova mela. Tehelňa susediaca s ihriskom bola nevyčerpateľným arzenálom medzi fanúšikmi oboch strán. Po niekoľkých modrinách a odreninách sa nám podarilo zutekať bez vážnejších zranení. Oslavy postupového ročníka sa konali na novom ihrisku pri areáli poľnohospodárskeho družstva, kde sme hrávali už všetky domáce zápasy. Na jar v roku 1963 sa na starom futbalovom ihrisku započalo s výstavbou kultúrneho domu. Nové ihrisko, hoci bolo takpovediac od ruky sa tešilo veľkému záujmu našich fanúšikov. Nemalou mierou prispelo k tomu aj to, že ako víťaz majstrovstiev okresu sme mali možnosť hrať v slovenskom pohári. Dostali sme sa do 4. kola, kde sme narazili na popredný futbalový klub ČA Bratislava, s ktorým sme prehrali 0:4 a z ďalších bojov sme vypadli. Tento zápas sa zapísal do dejín nášho futbalu tým, že ho sledovala rekordná návšteva okolo 1000 divákov a tým, že vysoko prevýšil úroveň futbalovej súťaže. Ako kabína na prezliekanie našim futbalistom slúžila drevená búda o rozmeroch 5x5 metrov privezená zo starého ihriska. Túto drevenú kabínu pochádzajúcu z nemeckých barakov si ešte po vyše 60. rokoch môžete pozrieť v areáli dnešného futbalového ihriska. Po zápase sa hráči oboch futbalových mužstiev poumývali vo vaničkách alebo vedrami s vodou či neskôr pri tabakovej sušiarni, kde bol ventil s tečúcou vodou. V novom futbalovom stánku sa začali písať nové dejiny nášho futbalu.

K tomu prispelo i otvorenie Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre, odkiaľ si veľa chlapcov, hlavne východniarov, našlo cestu na naše futbalové ihrisko. Medzi miláčikov našich fanúšikov patrili študenti Jano Čajka, Janko Bajzecer, Milan Bíroš, Imro Novotný, Julo Maťašovský, Jano Sitáš, Laco Sabo. Títo chlapci si počas študentských rokov našli u nás druhý domov. Tréningy, zápasy, zábavy a rôzne huncútstva aj počas letných prázdnin strávených na brigádach v našom roľníckom družstve im dalo možnosť zblížiť sa so životom našej mládeže. Veľké priateľstvá s našimi peknými dievčatami prerástli do veľkých lások, ktoré si po skončení študentských rokoch odviedli do svojich domovov. Spomenúť a vyzdvihnúť musíme aj osobnosti medzi učiteľmi, ktorí učili v oblasti športu a kultúry. Po odchode spomínaných Mačugu a Valkoviča prišli v 60. rokoch na základnú školu ďalší výborný telocvikári. Najskôr Opálený, neskôr Laco Ševčík. Hodiny telocviku, hoci v stiesnených podmienkach, v triede alebo na chodbe, bývali aj v zimných mesiacoch pestré. Športové vybavenie ako hrazda, kôň, koza, žinenky, činky a lavičky dávali primerané možnosti rastu a rozvíjanie talentu. Najviac radostí z hodín telesnej výchovy bolo strávených na školskom dvore. Hrávali sa všetky loptové hry, skok do výšky, do diaľky, šplh na lane, na tyči, hody guľou, granátom, behať sa chodilo na futbalové ihrisko. Všetky atletické disciplíny boli hodnotené štýlovo alebo časovým limitom. Rivalita aj na bežnej hodine telesnej výchovy bola bezhraničná, ale pod prísnym dohľadom učiteľa. Zaujímavé bývali športové zápolenia so školami so susedných dedín, kde výkony v rôznych disciplínach boli obdivuhodné. Za zmienku stojí trojstretnutie škôl Lehoty, V. Zálužia a Jarku v roku 1967, kde naši žiaci Dušan Mesároš a Jozef Bomberovič v skoku do výšky prekonali 160 centimetrovú hranicu, favoritov sme mali aj v iných disciplínach. Napríklad v hode granátom, ktorý lietal za hranicu za 70 metrov alebo bežecké časy 1 kilometer pod 3minúty, 100 metrov za 12 sekúnd, diaľka cez 5 metrov. Trpezlivá a precízna práca našich telocvikárov prinášala svoje ovocie aj v ďalších rokoch. Výbornú prácu v tých časoch odvádzali aj učitelia hudobnej výchovy Anton Omachel a Bruno Moravčík. Absolutórium si zaslúži učiteľ Moravčík, ktorý v sprievode harmoniky nacvičoval rôzne slávnostné vystúpenia, či už v škole alebo v obci. Nemalou mierou sa zaslúžil o rozvoj a rast kultúry v našej obci. Tanečno - spevácke základy získané v škole naša mládež zúročila v ďalších rokoch. Začiatkom 70. rokov doslova prekypovala iniciatívou. Pýchou bol svojpomocne vybudovaný mládežnícky areál, ktorý nás preslávil nielen doma, ale aj za hranicami. Významnou osobnosťou tohto mládežníckeho hnutia bol Ľudovít Chlebec (Lajo). Mládežníci nás reprezentovali na rôznych spoločenských a kultúrno - spoločenských akciách v ľudových krojoch. Medzi obľúbené a dobre organizované akcie bývali stretnutia dedinskej mládeže alebo zahraničnej študentskej mládeže. Preplnené bývali piatkové diskotéky, kedy klub praskal vo švíkoch. Popularita mládežníckeho klubu bola v tých časoch obrovská. O našej mládeži sa často hovorilo alebo sa robili reportáže v slovenskom rozhlase či televízii. Natočená bola krojová svadba s veselicou, ktorá je založená v archíve televízie. O bohaté kultúrne a zábavné podujatia sa taktiež pričinili tri hudobné kapely, ktoré boli v obci. Nebývalé harmonické vzťahy, či už pracovné, susedské sa odzrkadľovali na každom kroku. Dedina žila ako jedna rodina. O spev, zábavu a veselosť núdza nebola. Radosť a prvé úspechy na vyšších fórach nám začala robiť aj športová mlaď. V roku 1970 nám 5 talentovaných futbalistov odišlo do Nitry, kde trénovali a hrali v dorasteneckej lige. Boli to chlapci Milan Bernáth, Dano Dubeň, Števo Dúbik, Jozef Šimek a Ján Kováč. V mužstve dospelých AC Nitra nás reprezentoval Štefan Mikula a neskôr sa pridal aj brankár Dano Dubeň. Obrovské morálne a vôľové vlastnosti preukázala partia štyroch chlapcov, ktorá si dala názov Šmek - klub. Boli to Štefan Petrík, Michal Gerek, Edo Burda a Kamil Kečkéš. Kvarteto chlapcov v absolútne amatérskych podmienkach boli priekopníkmi športového kulturizmu v obci ale aj v širšom okolí. Vlastnoručne zhotovenými činkami a v domácom prostredí mali svoju činkáreň, kde denno denne trénovali. Najväčšie úspechy z tejto partie chalanov dosiahol Števo Petrík, ktorý štartoval v kategórii do 172cm. V roku 1972 na majstrovstvách ČSSR dosiahol fantastický úspech, keď ako dvadsaťročný si priniesol striebornú medailu. Titul vicemajster Československa obhájil štyrikrát po sebe. So štátnym znakom na prsiach nás reprezentoval i na viacerých medzinárodných kulturistických súťažiach. V súčasnosti nás reprezentuje v tomto odvetví ako medzinárodný rozhodca a aj ako člen slovenského kulturistického výboru.

Historický úspech v sezóne 1972/1973 dosiahli aj naši futbalisti. Po 10. rokoch v okresnej majstrovskej súťaži sa im podarilo postúpiť do krajskej súťaže. Aj tento postup nebol ľahký a dramatické rozuzlenie gradovalo až v záverečných kolách. Po priemernej jeseni a narušenej zimnej príprave kvôli karanténe v areáli družstva boli tréningy obmedzené. Prvé jarné majstrovské kolo s rezervou Calexu v Zlatých Moravciach sa skončilo pre nás debaklom 7:1. V ďalších zápasoch však nastal zlom a naše mužstvo do konca sezóny nenašlo premožiteľa . Toto technické mužstvo z nižším výškovým priemerom si vedelo takticky poradiť z fyzicky silovo hrajúcimi mužstvami. Svojou výškou vyčnieval brankár Tomáš Hrnčiar a univerzálny Kamil Halás. Káder ďalej tvorili Albín Bako, Cyril Zaujec, Kamil Zaujec, Milan Zaujec, Milan Šóš, Dano Halás, Kamil Omelina, Laco Zabák, Alino Omelina, Jaro Zaujec, Stano Petrík, Štefan Petrík, Štefan Zaujec a jediný legionár vysokoškolák Peter Valach. Situácia sa zdramatizovala pred koncom súťaže, keď v piatkovej dohrávke sme porazili nášho konkurenta na postup Horné Krškany. Po tomto víťazstve sme sa bodovo vyrovnali mužstvu Sládečkoviec (Močenku), ktoré v predposlednom nedeľnom kole hostilo práve mužstvo Horných Krškán. Ukrivdené Horné Krškany zápas sabotovali a aj viacerými vlastnými gólmi prehrali 23:0. Tento výsledok ale domácemu Močenku po telefonáte do Lehoty nestačil a tak ho rozhodca Dávid pod hrozbou násilia musel prepísať na 26:0. Táto aféra sa prevalila a mala dohru za zeleným stolom a objavila sa aj na stránkach celoštátnych denníkov ako Pravda, kde stálo palcovými titulmi - Ježek do Sládečkoviec! Výsledok zápasu Lehoty so Svätoplukovom hraný súbežne, ktorý zranil funkcionárov a aktérov oboch našich súperov, sme vyhrali 3:2. Aj tento zápas by si bol zaslúžil dostať sa na stránky novín. Kvalita zápasu vysoko preskočila rámec - „okresu" a bol ohodnotený ako druhý historický zápas aký sa u nás hral. Treba ale pripomenúť, že v dresoch súpera hralo sedem hráčov z vyšších súťaží, tzv. „černochov". Na tomto zápase bol prítomný aj tajomník okresného futbalového zväzu, inak rodák z tejto obce. Na margo zápasu „ svojim" hráčom povedal - „ nevadí", aspoň sme ich potrápili. Posledným súperom záverečného kola bolo mužstvo Čeľadíc. Početnú výpravu našich fanúšikov, okolo 400 priviezol na 2x autobus s vlekom, ďalší prišli na autách. Vytvoreným domácim prostredím a exhibičnou hrou sme domácich zdolali 0:4. Triumfálne oslavy z historického postupu a oslavné chorály po uliciach obce demonštrovalo asi 200 mladých fanúšikov. Sezóna 1972/73 sa zlatými písmenami zapísala do futbalovej histórie. Oku lahodiaca hra tohto húževnatého kolektívu neraz privádzala našich fanúšikov do varu. Absolutórium si zaslúžia Albín Bako a Cyril Zaujec, ktorí boli kľúčovými postavami aj pri druhom postupe Lehoty. Svojimi výkonmi a bohatými skúsenosťami vzbudzovali rešpekt a úctu u mladšej futbalovej generácie, ktorej boli vzorom.

Osobitnú kapitolu by sme mohli napísať o Albínovi Bakovi - „ Gazdovi" ako sme ho všetci prezývali. Všestranný športovec, ktorý doma ťažko hľadal konkurenciu či vo futbale, stolnom tenise, hokeji alebo športovej streľbe. Obľúbený a kamarátsky športovec, popri ktorom vyrástlo veľa talentovaných športovcov, či už vo futbale alebo tenise. Osobnosť, akou bol Albín Bako počas vyše 50 ročnej športovej kariéry či už ako hráč alebo tréner verný lehotským farbám, si zaslúži titul „Legenda" lehotského športu.

Návštevnosť na domácich zápasoch v oblastnej súťaži bývala takmer pravidelne okolo 500 divákov. Atmosféra aká bývala na týchto zápasoch by sa dala porovnať s hokejovým zápasom v Nitre. Fanúšikov ako Palka Psotová, Štefan Mikula, Jano Zabák, Jozef Dúbik (Maco) a ďalší by nám mohli závidieť aj anglický „ rowdies". Trénerom mužstva bol Milan Ľahučký, ktorému pomáhali už spomínaní hráči Albín Bako a Cyril Zaujec. Káder bol doplnený odchovancov z dorastu Fera Dubeňa, Jozefa Bemátha, Vojta Bend'áka, Bena Šedoviča a brejkového lapášana Laja Gugha. V jesenných zápasoch slovenského pohára sme v treťom kole po predĺžení podľahli mužstvu Bošian, ktorý sme hrali doma na rozbahnenom, takmer neregulárnom teréne. Spomenúť ešte môžeme úspešné reprezentovanie výrobného družstva Inštala Nitra, kde pracovalo 8 hráčov z nášho mužstva. Z tohto obdobia sa viacerý môžu pochváliť viacnásobným titulom Majster slovenských výrobných družstiev. Bohatá základňa a veľký záujem futbalovej mládeže nám nerobilo problém v ďalšom futbalovom ročníku 1974/75 postaviť tzv. „B" tím. Aj tento mančaft sa tešil popularite našich fanúšikov, keď domáce zápasy sledovalo 300 verných fanúšikov. Trénerom mužstva bol Janko Rusovský. Brankári: Jaro Dubeň, Jozef Frťala ; v poli: Dano Halás, Miro Kutak, Jozef Bernáth, Marián Varga, Marián Holčík, Peťo Kečkéš, Beno Šedovič, Jano Moravčík, Števo Kinčík, Edo Zabák, Miro Šášik, Miro Lauko, Miro Zaujec, Števo Zaujec a ďalší. Naše mužstvo si úspešne viedlo počas celého majstrovského ročníka a udržiavalo si postupové ambície. Záverečné dve kolá sme hrali s bodovo rovnocennými súpermi. Špekulácie a podozrenie z podplácania sa naplnilo v domácom zápase s mužstvom Nitrianskych Hrnčiaroviec. Evidentné poškodzovanie nášho mužstva rozhodcom neuniesli niektorí hráči a aj diváci a zápas sa skončil inzultáciou rozhodcu a útekom hostí do autobusu. Na posledný zápas sme vycestovali do Veľkej Doliny, kde sme zvíťazili 0:1. Keďže sme sa dopustili „omylu" v počte štartov hráča „A" mužstva v „B" tíme, tento nám kontumovali a to rozhodlo o postupe Veľkej Doliny. Negatívne skúsenosti a dôsledky viedli vedenie klubu k zrušeniu „B" mužstva. Spomenúť by sme mohli partiu chlapcov, ktorým sa hovorilo „ veselácky psi" a jej pôvod sa traduje z dávnejšej minulosti. Partia chalanov z tohto obdobia okrem huncútstiev, humoru a dobrého spevu si občas zahrala aj futbal. Atraktívne zápasy hrávali so „starými pánmi" na veľkonočný pondelok a hodový pondelok. V kádri „psov" nechýbali ani „posily" z ligovej Nitry, či to bol Borko, Hlavatý, Hodúr, Čerešník z Trnavy ale i ďalší. Sedemdesiate roky by sa dali nazvať rokmi rozkvetu v športe a kultúre našej mládeže. Začiatkom 70. rokov predsedu futbalového klubu Milana Chmelára st. vystriedal Štefan Sedláček. Horlivý a zapálený funkcionár svojim rečníckym prejavom vedel vyburcovať celú športovú verejnosť. V druhej polovici 70. rokov sa začalo s výstavbou nového športového areálu. Z dvoch navrhnutých lokalít zvíťazila tá dnešná, voľakedy nazývaná - konopniská. S odstupom času sa to hodnotilo ako nie najšťastnejšie riešenie. Pôda tu bývala väčšinou podmočená a to sa vyriešilo navozením betónu, tehál a iného materiálu zo zbúraných stavieb v meste. Udržanie kvalitného trávnika hlavne v letných suchých mesiacoch býva nákladné. Športový areál bol budovaný pod patronátom poľnohospodárskeho družstva a organizačnými schopnosťami už spomínaného Štefana Sedláčka. Pripomenúť si môžeme, že na areáli bolo odpracovaných 13 900 brigádnických hodín, na ktorých sa podieľali samotný hráči, funkcionári, fanúšikovia a ďalší nadšenci športu. Oduševnený vzťah k nášmu futbalu svojou prácou tu vyjadrili taký remeselníci ako Ferino Mesároš, Miro Hargaš, Peter Bako či Aladár Zaujec, ale aj mnohí ďalší. Osobnosťou z tohto obdobia bol staviteľ, Ing. - architekt Jozef Cigánek, ktorý popri výstavbe diaľnice a panoramatického mostu nemalou mierou prispel k rozvoju športu u nás. Po usadení sa a stavby domčeka ako bývalý ligový stolnotenisový hráč Lokomotívy Rača sa výraznou mierou pričinil o vzostup nášho stolného tenisu a postup do krajských súťaží. Významne pomáhal pri výstavbe športového areálu technikou a materiálom. Taktiež spevnil a vyasfaltoval ulice v obci. Slávnostné otvorenie areálu bolo plánované pri príležitosti päťdesiateho výročia založenia klubu. Kvôli infekčnej karanténe na družstve sa futbalisti museli predčasne presťahovať do nového areálu. Nekvalitná hracia plocha nového ihriska neprispela k záchrane v krajskej súťaži. Taktiež možno spomenúť aj zhoršovanie vzťahov našich fanúšikov s fanúšikmi súperov z južných okresov, ktoré sa z roka na rok vyhrocovali. Vypadnutie z krajskej súťaže po piatich rokoch bolo ponaučením a pre mnohých úľavou. Jarnú časť sezóny 1977/78 a nová história športového areálu začala príchodom trénerskej osobnosti akou bol Ing. Jozef Raiter. Naše mužstvo a káder doplnili futbalisti ako Miro Jašík, Fero Mankovecký, Vlado Vikor, Labuda, Čuchran a ďalší. Z tohto obdobia môžeme vyzdvihnúť prácu z našou najmenšou futbalovou mládežou, kde tréneri Cyril Zaujec a Števo Mesároš mali v prípravke až šesťdesiat malých futbalistov. Kvalitná tréningová práca a dobré konkurenčné prostredie prispelo k ďalšiemu rastu mladých futbalistov a k ďalším úspechom. Začiatkom 80. rokov sa nám začala formovať ďalšia výborná generácia našich odchovancov ako Laco Zaujec, Jaro Psota, Jaro Hrnko, Tomáš Dubeň, Palo Pálenkáš, Peťo Dubeň, Jožo Beluský, Jožo Bernáth, priženilci Vilo Holka, Juro Varga, ale aj skúsení veteráni Dano Dubeň, Lubo Zaujec a Tomáš Hrnčiar, ktorého po vyše dvadsaťročnom pôsobení v našej bráne môžeme nazvať „brankárska legenda lehotského futbalu". Do tohto mužstva vhodne zapadli legionárske posily ako bratia Štefan a Lubo Sýkorovci, Kolárik, Jano Hudec a s kratším pôsobením aj ďalší. Peknú ľúbivú hru tohto „Rajtarovho" mužstva vedeli oceniť naši nároční diváci výbornou atmosférou. Najúspešnejšia sezóna tejto generácie bola sezóna 1982/83, kedy sme postúpili po druhýkrát do krajskej súťaže. Ako víťaz okresnej súťaže sme mali možnosť zahrať si slovenský pohár. Žreb nám vylosoval zdatného súpera, čerstvého treťoligistu z Nového Mesta nad Váhom, ktorému sme podľahli až v penaltovom rozstreli. Tento zápas bol tým tretím historickým zápasom, aký sa u nás hral a ktorý vysoko prevýšil úroveň majstrovských zápasov a sledovalo ho okolo 600 divákov.

V roku 1983 nás postihla smutná udalosť, keď nás po zákernej chorobe opustil vo veku 23 rokov náš občan Marián Vančík. Málokto vie, že tento skromný 207 cm vysoký chlapec bol v kádri „hviezdneho" basketbalového tímu Interu Bratislava, kde hral po boku Rajniaka, Sedláka, či legendy Stana Kropiláka. Koncom 80. rokov náš futbal, možno povedať, prežíval najväčšiu krízu za posledné roky. Dvakrát sme vypadli a ocitli sme sa v druhej triede majstrovstiev okresu. V závere tohto desaťročia prišlo k veľkým zmenám, nielen v politike, ale aj v našom futbale. Futbalový klub nás reprezentoval pod hlavičkou Športový klub polície a prezidentom klubu bol Jozef Burda. K mužstvo boli angažovaní tréneri ako Karol Karlík, Miro Svýba, brankár Juro Urban, syn známeho činovníka „čermánskeho Dynama," predchodcu Strojára a ČFK Nitra Jána Urbana. Osobnosťou 90. rokov nášho futbalu bol práve Juraj Urban, či ako výborný brankár alebo neskôr manažér mužstva. Hneď po príchode tejto garnitúry sa nám podarilo dvakrát po sebe postúpiť a usadiť sa na celé desaťročie v krajskej severovýchodnej skupine piatej ligy. V začiatkoch tohto mužstva boli v kádri Ľubo Držík, Stano Ľahučký, Dodo Petrík a Šaňo Šebök, ktorý ako jediný lehoťan odohral celé desaťročie v tomto mužstve. Počas tohto obdobia nás reprezentovalo veľa výborných futbalistov z blízkeho aj širšieho okolia, ako Jožko Gál, Ľubo Šoky, Janko Mesároš, Ľuboš Láclavík, Vilo Hrnčiar, Jano Bernáth, Palo Oto, Jaro Slamka, Palo Melo, Marián Šindler, Peťo Košťál, a mnoho ďalších s kratším pôsobením u nás. Z tohto obdobia by sme mohli vyzdvihnúť prácu mládežníckych trénerov Bernátha, Lukáča a Šedoviča, ktorí trénovali mládež v skromnejších podmienkach. Z rôznych príčin sa naši odchovanci nedokázali presadiť v mužstve dospelých a tak šesť našich futbalistov hosťovalo na Kyneku. K ďalším väčším zmenám v našom futbale došlo koncom 90. rokov, kedy došlo k reorganizácii krajských súťaží a keďže sme sa nachádzali v dolnej polovici tabuľky, boli sme preradený do okresnej súťaže. Odchodom Jura Urbana, trénera Stana Gábora, ale aj ďalších členov výboru ako aj niektorých hráčov prišlo aj k reorganizácii lehotského futbalu. Do nového storočia sme vykročili s novým výborom pod vedením Milana Chmelára ml. a omladeným kádrom odchovancov, ktorí sa vrátili z hosťovania - Marek Kutak, Marek Bako, Palo Šášik, Vlado Jedinák, Marek Kečkéš, Jano Mikula. Naša futbalová verejnosť so záujmom sledovala ako sa nám podarí kvalitatívny prechod na našich odchovancov. Treba však podotknúť že k tomu nám pomohli aj futbalisti, ktorí ostali z predošlej garnitúry - Jano Bernáth, Luboš Láclavík, Vilo Hrnčiar, Mišo Zaujec, ďalej prišli Štefan Bede, Mário Antoni. Z našich chlapcov sú v kádri Robo Psota, Jano Varga, Miro Zaujec, Marek Kutak, Palo Šášik, Marek Tkáčik, Peťo a Palo Bernáthovci, Boris a Lukáš Mesárošovci a Tomáš Majerhoffer.